Počátky mnišství
"Za otca mníšstva je považovaný Anton, bohatý mladík, syn kresťanských rodičov (251? – 356) narodený v Kome (dnes Keman) v strednom Egypta. V roku 275 predal zdedený majetok, aby mohol nasledovať Krista. Odišiel do púšte. Najprv žil v jaskyniach a potom dvadsať rokov v pivniciach opustenej púštnej pevnosti. Hnacou silou pre tento spôsob života mu nebol protest proti ranej cirkvi, ale starosť o spásu duše. Uchýlil sa do samoty, aby askézou (gréc. zdržanlivosť, striedmosť, odriekanie si pohodlia a životných radostí, najmä manželského života), bojoval proti démonom a priblížil sa Bohu...čoskoro sa do púštnej samoty v údolí Nílu usadilo veľa mníchov – pustovníkov ( z lat. monachus – žijúci sám, gréc. eremiti, anachoréti – tí, ktorí sa vzdialili do samoty). Anachoréti žili sami alebo v kolóniách v blízkosti rovnako zmýšľajúcich druhov a tešili sa veľkej úcte. Spojenie s ostatnými udržovali okrem iného aj účasťou na spoločných bohoslužbách...Prvý ženský kláštor však založil sv. Anton v Egypte, kde bola jeho sestra abatišou.
Prvý kláštor založil Pachomius, ktorý bol tiež egyptským kresťanom. Keďže za dôležité nepokladal pustovnícku samotu, ale bratské (neskôr i sesterské) spoločenstvo, v roku 320 v Tabennisi blízko staroegyptského mesta Théby založil kláštor (lat. claustrum – uzavreté miesto), s opátom na čele (aramej. predstavený kláštora). Pre obyvateľov kláštora – cenobitov (duchovná osoba, ktorá sa dobrovoľne pridružuje k náboženskej komunite, lat. koinos – spoločný, bios – život) boli záväzné spoločné jedlá, jednotný odev a podriadenie sa kláštorným pravidlám. Rehoľa (lat. regula – pravidlo, predpis, disciplína) nariaďovala život v celách po troch a mnísi spali na šikmých stoličkách, ktoré si sami zhotovili. Na ne si rozostreli koberce a spali v sede. Súčasťou kláštorného života bola tvrdá práca, pravidelné modlitby a bohoslužby. Pachomius sa čoskoro stal opátom niekoľkých kláštorov, v ktorých žilo 7-tisíc mníchov a 400 rehoľníčok.
V Sýrii sa potom vyvinula svojrázna a veľmi nekompromisná forma askézy. Sťa „blázni pre Boha“ žili niektorí z nich ako zvieratá. Mnohí mnísi tu začali namiesto opaskov používať ťažké železné opasky. K ich každodennej činnosti patrilo aj kruté bičovanie. Najznámejší z asketických eremitov Simeon Stylites žil tridsať rokov na vrchole deväť (podľa niektorých prameňov však až dvadsať) metrov vysokom stĺpe. Kresťania asketických eremitov napodobňovali až do 10. storočia, a to aj v takých veľkých mestách, akými boli Konštantinopol alebo Rím.
Vďaka Athanasiovi, ktorý napísal Život sv. Antona našla myšlienka mníšstva o niečo neskôr svojich stúpencov i v západnej časti rímskej ríše – v Itálii a Galii. Prvú západnú mníšsku regulu napísal Augustín pre svoje spoločenstvo klerikov v Tagaste. Na západe však začali kláštory vznikať v blízkosti kostolov a odriekanie si pozemských pôžitkov sa v nich nespájalo s útekom od sveta a od ľudí. Dokonca naopak, svojím evanjeliových životom prebúdzali v spoločnosti hlbšie duchovné potreby. Kláštory tu boli pripojené k školám alebo sociálnym zariadeniam a vďaka bohatým sponzorom si čoskoro vybudovali aj silné postavenie v spoločnosti cirkvi. Oproti počiatočným obavám sa kláštorné komunity nevyvinuli vo formácie nezávislé na cirkevnom vedení, ale podstatne prispeli k cirkevnej misii." Více Viliam Judák, Počiatky mnišstva, IN: Historická revue (online). Dostupné z www: https://www.historickarevue.com/archiv_71.html (cit. 26-6-2014).