Svoboda kmene a knížecí moc u starých Čechů.

20.03.2014 09:44

"Bořivoj prijal (asi v roku 883) krst a uznal zvrchovanosť veľkomoravského štátu, čím ohrozil „slobodu“ Čechov. Tento čin „roznietil celý národ Čechov do vzbury proti kniežaťu, pretože opúšťa otcovské mravy a prijíma nový a neslýchaný zákon kresťanov. Povstanú proti nemu jedným duchom a mysľou a snažia sa ho vypudiť za hranice, ba pokúšajú sa ho zbaviť i života.“ (Obdobně) V roku 997 Prusi dostali „hosťov nezvyklého vzhľadu a neslýchaného mravu.“ Boli to kresťanskí misionári, ktorých viedol biskup Vojtech. Svojim vystupovaním a odvážnymi rečami urážali Prusov. Znevažovali pruských bohov, vyzdvihovali svoju vieru a začali Prusov presviedčať. Tým hrubo a nehorázne napadli ich kmeňový protokol. Prusi sa cítili ohrození a zahrnuli ich výčitkami: „Kvôli takýmto...ľuďom naša zem nedáva plody, stromy nerodia, nové zvieratá sa nerodia, staré hynú.“ Vyhnali ich z rovnakého dôvodu ako kedysi Česi vyhnali Bořivoja: „Nám a celej tejto krajine...vládne spoločný zákon a jeden životný poriadok. Vy teda, ktorí ste iného a neznámeho zákona, ak neodídete tejto noci, budete zajtra popravení.“ Slovanskí Obodriti a Lutici odmietali štát a s ním aj „jarmo služby“ a kresťanstvo, ktoré im vnucovali susední Sasi: „Slovania zvrhli ozbrojenou rukou jarmo služby a s takou zarputilosťou ducha hájili slobodu, že radšej chceli zomrieť, než opäť prijať hodnosť kresťanstva a platiť daň saským vojvodom." Stará kmeňová „sloboda“ bola najvyššou mierou slobody, akú si barbarská spoločnosť vedela predstaviť a mohla dosiahnuť. Barbar v skutočnosti slobodný nebol, pretože bol úplne závislý na svojom kmeni, pevne sa držal jeho tradícií a vnútorných vzťahov...Silná kniežacia alebo kráľovská moc vo včasnostredovekom štáte ruší tradičnú kmeňovú „slobodu“ avšetkých „postaví do svojich služieb“. Keď sa knieža alebo kráľ stáva zvrchovaným pánom, ľudia prestávajú „slobodne žiť (libera vivere)“ a podrobujú sa „nezvyklej službe (insuete servituti)“. Tam, kde končí barbarská „sloboda“ a začína „služba (servitus)“, tam končí slobodné kmeňové usporiadanie národa a začína štát...Knieža, ktorý ostatné kniežatá „prevýšil vznešenosťou rodu“, viedol celý národ do vojny a v mene celého kmeňa uzatváral mierové alebo iné dohody so zahraničím. Uznávali ho aj za hranicami alebo hlavne za hranicami kmeňa...u Čechov (to byl pak) Lech, Vistrach a jeho synovia, Bořivoj a jeho synovia a u Moravanov mojmírovské kniežatá. (Knížata měla vlastní hrad a bylo jich dohromady patnáct. Ale jak víme, "v máji 872 bojovali proti vojsku východofranského kráľa (jen) 6 českých kniežat.")." - Ján Steinhübel, Kapitoly z najstarších českých dejín 531–1004, Kraków 2011, s. 14-16.